Poznáte to. Niekedy je sen tak živý, že ho neviete odlíšiť od reality. Stalo sa vám však už, že na seba boli sny na seba naviazané? Ako keby ste druhý deň začali snívať tam, kde ste predošlý prestali. Strašidelné čo? A teraz odlíšte realitu od sna!

Mne sa už pár dní sníva súvislý sen a mám z toho teda celkom čudné pocity. Najvtipnejšie na tom je, že ide o celkom bizarné veci. Celé sny dizajnujem kuchyne na mieru a zakladám firmu na realizácie interiérov. Bizarné je to preto, že som zverolekárka a o akýkoľvek dizajn nemám najmenší záujem!

Včera som čítala na internet o ľuďoch, ktorý majú podobnú skúsenosť a poviem vám je to celkom strašidelné, existujú ľudia, ktorým sa sníva súvislý sen už roky. Niektorí tvrdia, že snívajú lucidne, to znamená že ten sen vedome ovládajú, iným sa to tak sníva bez ich kontroly. Prišla som na to, že môj sen je ešte celkom v pohode. Len bizarne dizajnujem kuchyne, neviem možno nejaká alternatívna realita, kde som ako malá chodila na výtvarku namiesto jázd na koňoch… Niektorým ľuďom sa totiž takto na pokračovanie snívajú celé nočné mory.

Jeden chlapík tam písal o tom, že sa mu už mesiace sníva, že je vo vojne, v nejakej stredovekej a skoro každú noc bojujú, niekedy sú v tábore a naberajú sily. Hotový film. Napínavý, len už by bol rád aby skončil.

Jedna žena tam zas naopak opisovala, že sa na svoje snívanie vždy veľmi teší. Pred pár rokmi jej totitž zomrel manžel a v jej snoch stále žije a v podstate si tam s ním žije svoj sen a zažíva ho ako realitu. Že je to sen, si uvedomuje len keď nespí. Najhoršie na tom však je, že táto žena chce stále len spať, dala výpoveď z práce a pokúša sa spať najviac ako vie.

A týchto príbehov je plný internet. Preto už viem, že nie je sen ako sen.

Read More


Niektoré kultúrne obyčaje sú skutočným dôvodom k zlému spánku introvertov. Predstavím vám Mareka. Marek je mladý 30 ročný chlapík, vzdelaný, inteligentný, programátor. Má rád svoju prácu, kolegov, miluje svoju ženu a deti, má kamarátov s ktorými si rád posedí pri pive, skrátka vedie úplne normálny život. Jeho jediný problém je, že neznáša firemné večierky, respektíve veľké večierky celkovo.

Poviete si aký by to mal byť problém? Tak nech na ne jednoducho nechodí a problém je vyriešený. Lenže, nepodľahnúť spoločenskému tlaku je viac ako náročné.

Marek bol na firemnom večierku len raz. Stál uprostred davu a nevedel s kým a o čom sa rozprávať. Keď sa chcel zapojiť do rozhovoru, nevedel sa uprostred toho hluku rozprávať a počul len biely šum. Príliš  veľa ľudí, príliš veľa slov, nedokáže sa sústrediť a tiež nevie viesť takzvané „small talks“. Niekto rozoberá hovädzí proteín, vedľa riešia ekokozmetiku Tiande a z diaľky počuje ako si niekto pýta radu na drevený stolík.  Marek vybehol na terasu, aby predišiel panickému záchvatu. Niekomu sa to môže zdať absurdné, ale pre niekoho je proste párty efekt neúnosný. Potom bez slova zmizol.

Marek sa odvtedy žiadnej firemnej a ani žiadnej inej veľkej párty nezúčastnil, vždy sa z nejakých dôvodov ospravedlnil. Len posledné roky do neho začínajú kolegovia podpichovať a tlak, ktorý na neho vyvíjajú je priveľký.

Najjednoduchšie by bolo, keby šiel s pravdou von a všetkým vysvetlil ako to má, že ho to na večierkoch nie len nebaví, ale priamo trpí.  Bojí sa však, že ho ostatní nepochopia, neprijmú alebo dokonca odsúdia.

Myslím, že celkovo je spoločnosť zameraná a prispôsobená práve pre extrovertov a introvert je akosi automaticky odsúdený na okraj spoločnosti. Určite výnimky potvrdzujú pravidlo, ale introvertnejšie založení ľudia to v tomto svete nemajú najjednoduchšie. Skúste sa nad tým zamyslieť, máte medzi sebou nejakého?

 

Read More