Betka s Luckou boli najlepšie kamarátky od malička. Narodili sa v rovnakom meste, na rovnakej ulici a už ako malé sa hrali na rovnakom ihrisku.  Chodili na rovnakú základnú, strednú a dokonca aj vysokú školu. Skrátka nerozlučné kamarátky na život a na smrť. Prežili spolu svoje prvé lásky, prvé párty a prvé ťažké životné skúšky. Vedeli o sebe úplne všetko. Urobili by pre seba úplne všetko. Z najbizarnejších prípadov môžeme uviesť ten, kedy Betka vstala o polnoci na Luckin beznádejný telefonát a šla jej uprostred noci pomôcť z garáže hľadať kompresor, pretože ráno ho stopercentne potrebovala.

Aj takéto dobré kamarátstvo sa však žiaľ môže rozpadnúť. Keď ľudia podľahnú, emóciám, intrigám a viac počúvajú, čo hovoria ostatní, namiesto toho, aby sa bavili navzájom.

Všetko to začala  novou vysnenou prácou. V Bratislave sa otvorila nová online marketingová agentúra a ponúkali niekoľko pracovných pozícii. Naše nerozlučné kamarátky  mali obrovské šťastie, že sa tam dostali spoločne a ich nerozlučná šnúra mohla pokračovať. Dokonca sa dostali aj na rovnaké oddelenie a zdieľali jednu kanceláriu. Nemohli byť šťastnejšie.

Prvé problémy však nastali pri prvých spoločných úlohách. Nevedeli sa zhodnúť. Každá z nich mala svoju predstavu o tom ako danú vec urobiť a pre svoj blízky vzťah nedodržiavali dostatočný odstup a diplomaciu, ktorá je pri riešení pracovných nedorozumení viac ako potrebná. Do toho sa dostali rozdielnosti v plate. Lucka dostala väčšiu zodpovednosť a právomoci, pretože šéf bol viac spokojný s jej prácou a Betka začala hrať druhé husle. Do toho, ako to už v malých firmách chodí, každý hovoril o každom a preto sa Lucka dozvedala, čo o nej hovorí Betka a opačne. Dievčatá si v istej dobe nevedeli prísť na meno a každá z nich ľutovala, že spolu začali pracovať.

Jedného dňa si zavolala Betka Lucku k sebe na návštevu, povedala jej, že sa s ňou chce úprimne porozprávať, že nevie, čo si o tom celom má myslieť, ale že nechce, aby o ňu prišla. Lucka bol náramne rada a všetky nedorozumenia si vysvetlili, napriek dobrým pracovným pozíciám dali obidve výpoveď a každá začali pracovať na iných miestach. Pretože priateľstvo je viac ako práca.

Read More

Dřevo patří mezi nejvyhledávanější a nejpoužívanější stavební materiály. Je to hlavně kvůli tomu, že dřevo je přírodní materiál, který se dobře opracovává a působí příjemně na pohled. Na druhé straně dřevo neustále pracuje a proto se o něj třeba dobře starat. Třeba ho ošetřovat, natírat a tento nátěr pravidelně obnovovat abyste předešli jeho znehodnocení, poškození, plísním a zachovaly tak jeho přirozený tvar a vzhled.

Dřevo třeba chránit nátěry

Pokud jste majitelem dřevěné chaty, altánku nebo zahradního domku na nářadí, určitě dopřejte dřevu patřičnou ochranu. Na nový zahradní domek na nářadí nebo chatku třeba aplikovat impregnační nátěr jako první. Impregnační nátěry slouží k ochraně dřeva proti různým škůdcům, modrání a plísním. Nejčastěji bývají bezbarvé aby se na ně mohl nanést vrchní nátěr různé barvy dle výběru. Impregnační nátěr vsákne a pronikne hluboko do struktury dřeva díky čemuž dřevo lépe chrání. Po vyschnutí impregnátu třeba nanést vrchní nátěr dle uvážení. Různými kombinacemi barev můžete docílit opravdu zajímavý vzhled dřevěné chaty. Případně můžete nanést jen vrchní bezbarvý lak a nechat tak vyniknout přirozenou krásu a strukturu dřeva.

Nátěry třeba obnovovat

Každý výrobce doporučuje jiný interval pravidelnosti obnovování nátěru, který by se měl dodržovat pro co nejdelší životnost dřeva. Tento údaj najdete uvedený v informační brožuře každého nátěru. Je úplně jedno, jestli je to dřevěná chata, zahradní domek na nářadí nebo plot.

Před novým nátěrem se doporučuje starý nátěr přebrousit. V případě, že by se starý nátěr nevybrousil, nanesením nového nátěru by mohla vzniknout z barvy skořápka, která by časem zcela odpadla. Další důvod je takový, že barva se po letech vytrácí, což je zapříčiněno vlivem slunečního záření a kolísavé vlhkosti. Právě toto může zapříčinit, že nátěr po letech nevypadá na všech částech chatky stejně. Nanesením nové vrstvy by se tyto rozdíly ještě více zvýraznily a působilo by to neesteticky.

Co když je dřevo poškozené?

Pokud je dřevo poškozeno, je třeba ho zrenovovat. Poškozenou část dřeva vyřezat s dostatečnou rezervou, poškozené místo přetřít impregnačním nátěrem a zatmelit. Tmel třeba nanést ve více tenkých vrstvách přičemž další vrstva se nanáší až když ta předcházející vyschne. Tímto zabráníte prasklinám. Nakonec se tmel přebrousí jemným smirkem a přetřít barevným nátěrem.

Read More

Simona bola vždy veľmi podnikateľský investičný typ. Mala rada svoj určitý štandart a vedela, že bude spokojná práve vtedy, keď si ho dokáže dopriať. Zároveň mala rada život a nechcela celý život len makať. Ako 18 ročná si zaumienila, že si do 28 zarobí dosť peňazí. Toľko, aby už v podstate mohla slobodne podnikať a nebyť zadĺžená. Chcela tiež zaobstarať svoju rodinu a nikdy sa nemusieť rozhodovať nad tým, či kúpi športový kočík pre svoje dieťa alebo zimnú bundu pre seba.

V 22 rokoch sa stala letuškou. Mesačne zarábala vyše 3000 eur. Za prá rokov mala dosť na to, aby si kúpila prvý vlastný byt v dubaji. Pracovala ešte ďalšie tri roky a kúpila si druhý byt na Slovensku v ktorom začal žiť. Byt v Dubaji prenajímala a mesačne jej na účet chodilo z nájmu 1000 eur. Z čoho by Slovensku, kedže nikdy neplatila žiadny nájom slušne vyžila. Ale ona mala ešte stále slušnú finančnú základňu zo zarobených peňazí.

Okrem iného si otvorila kaviareň, ktorú manažovala a tá jej tiež vytvárala určitý profit. Rovnako akorekreačná chata, ktorú si kúpila na podbanskom pod Vysokými Tatrami.

 Mala 28 rokov, dá sa povedať,že bola stabilne finančne zabezpečená a mohla sa začať sústrediť na to, čo ju skutočne bude v živote zaujímať. Začala študovať realizácie interiérov a postupne sa tomu začala venovať. Projekty si však brala len pre radosť a pre pocit zmysluplne využitého času, čo v podsate znamená, že pracovala 3-4 hodiny denne. Mala dostatok času, pre seba, pre svoje koníčky a osobnostný rozvoj, rodinu či kamarátov.

Je to skutočne tak, keď ste usilovný a v mladom veku zistíte ako zarobiť dostatok peňazí, aby ste sa nezadĺžili je to skutočne dobrý nápad a myslím, že stojí za to si nad tým trochu pošpekulovať predtým ako sa zadĺžite banke na celý život.

Read More

Niekto nemá problém rozprávať sa a prirodzene komunikovať a príde mu úplne pritiahnuté za uši viesť o tom vôbec akúkoľvek debatu. Inému to však robí skutočný problém. Ak patríte medzi nich, tento článok vám určite niečo prinesie a inšpiruje vás.

Základom dobrého rozhovoru paradoxne nie je veľa rozprávať, ale skôr viac sa pýtať a vedieť dobre počúvať. Ľudia sa skoro vždy prirodzene rozhovoria v okamihu, keď vidia, že ich ten druhý úprimne počúva. Je v podstate jedno o čom ten druhý rozpráva, aj keď vás téma absolútne nezaujíma, vždy sa dozviete niečo medzi riadkami. Je jedno či sa téma zvrtne na slovenské postele, kvalitný drevený stolík alebo to, ktorá náhrada steroidovpatrí medzi najvhodnejšie.

Keď sa rozhovor seká a prirodzene nepokračuje ďalej, sú zase otázky jedným z najlepších spôsobov, ako ho oživiť. Niekedy to však nefunguje. Nezúfajte. Niekedy si nevie dať rady ani ten najlepší rečník. A jak je to možné? Pretože niekedy sú aktéri rozhovoru sú proste tak rozličné osobnosti, respektíve majú tak rozličný spôsob komunikácie, že si navzájom nerozumejú a netušia akým spôsobom reagovať na to, čo ten druhý povedal.

Mne osobne sa to stalo len pár krát v živote. Mojou veľkou prednosťou je ale fakt, že skutočne veľmi rada ľudí počúvam, úprimne sa o nich zaujímam a som zvedavý kým sú, čo robia, čo ich zaujíma, čo ich napĺňa a robí šťastnými, čo ich trápi, aké sú ich sny, čo sa im v živote splnilo, čo sa im ešte nesplnilo, čoho sa v živote vzdali, čo sa naučili. Skrátka zaujímajú ma ľudské osudy, ľudské príbehy, trápenia aj radosti.

Mám veľa kamarátov, ktorý sa ku mne chodia vyrozprávať ako ku psychologičke a ja to s radosťou prijímam.  Nie každý to však má rád, preto je dôležité zistiť o sebe zásadnú vec a to teda to,  či vôbec chcete poznať umenie ako viesť rozhovor.

Read More

Som žena, ktorá vyrastala s dvoma sestrami. Predtým ako som to zažila so svojím synom, som nemala ani len najmenšie tušenie ako taká chlapčenská puberta môže vyzerať, na čo je dobré sa pripraviť, čo nebrať vážne a na čom sa neskôr s chuti zasmejem. Nebola som na to pripravené a netušila som, čo čakať. Práve preto, som sa rozhodla napísať tento článok a zdieľať s vami moje postrehy.

Puberta môjho syna Dávida, prišla ako puberta všetkých chlapcov, nečakane, bez upozornenia, z čista jasna. Nevedela som, že je to puberta, proste sa začal chovať strašne divne. Vyzeralo to asi takto.

• Keď prišiel zo školy, často so mnou prehodil len dve slová, najedol sa zatvoril sa do izby. Trávil tam hodiny a zamykal sa. Bála som sa, čo tam robí a prečo to predo mnou tají… Manžel mi tvrdil, že ho mám nechať tak, že sa určite venuje, ako to nazvať – poznávaniu chlapčenského tela, že v ňom lietajú hormóny. Mal ale len 12 rokov a mne ešte stále prišiel ako malý chlapec, nenapadlo ma, že už môže masturbovať. Po nejakom čase som našla v jeho izby kôs plný použitých vreckoviek – nachladnutý ale nebol…Manžel mal pravdu a ja som sa upokojila. Nebojte sa, je to prirodzené a časom sa to z tejto extrémnej podoby dostane do normálu.
• Bol nesmierne emocionálne nestabilný. Väčšinu času bol na nás pre niečo naštvaný.
• Počas celej puberty nám vykrikoval, že mu nerozumieme a v podstate sme pre neho boli najtrápnejší na svete.
• Pamätám si, že jeho konferenčný stolík mal tajný šuplík… Nechcem vedieť, čo tam schovával.
• Z ničoho nič sa začal strašne až prehnane starať o to ako vyzerá. Začal cvičiť a keď sa u nás v kuchyni objavil nejaký výživový doplnok – náhrada steroidov, nevedela som, či nezačať mať vážne starosti. Po chvílke ho to však prešlo a stal sa z neho hipster vo flanelovej košeli.
• Keď začal mať Dávid v 15. prvý vážny vzťah, manžel sa s ním chcel porozprávať o sexe a všetkých veciach s tým spojenými. Poslal ho kade ľahšie, že tieto otázky mal tak v 9 rokoch že už všetko dávno vie.

Všetko z toho je v poriadku a ako sa to objavilo, tak to znova zmizne a vy budete mať opäť svojho milého synáčika. Veľa šťastia!

Read More

Vždy som chcela deti. Túžila som po nich už od malička a keď sme si už v 18 s mojím partnerom povedali svoje áno a za mesiac som už bola tehotná, vedela som, že ma čaká najkrajšie obdobie v živote ženy.

Svoje prvé dieťa, malú Zuzanku som porodila vo svojich 19 rokoch, na dnešnú dobu a spoločenské návyky príliš skoro, ale pre mňa to bolo presne tak akurát. Druhé dieťa Karinku som porodila keď som mala 21 a tretieho Lukáša v 23 rokoch. Štvrté dieťa Dávidko sa mi narodilo v 26. Deti sú môj život a ako vidíte, skúsenosti mám naozaj bohaté. A čo som sa od nich naučila?

• Neplánovať. Vždy keď som si urobila krásny presný plán dňa a až príliš nervózne som na ňom lipla, všetky deti ako keby naschvál robili všetko preto, aby mi nevyšiel. V okamihu keď som uvoľnená a veciam nechávam voľný priebeh, všetko funguje tak, ako má.
• Radovať sa z maličkostí. Deti sú proste najlepší ľudia na svete a to preto, pretože si zo sveta robia raj a vedia si užiť každý okamih na plno. Tešia sa keď majú najmenší dôvod a ak sa vám podarí aspoň trochu vypnúť dospelácku naprogramovanú myseľ nepodarí sa vám z ich nákazlivej radosti uniknúť.
• Povedať si, čo vás trápi a čo chcete. Deti sú úžasné v tom, že sa neboja vyjadriť svoje túžby alebo strachy. Nechajte sa nimi inšpirovať.
• Myslieť,ako sa anglicky hovorí, outside the box. Drevený stolík môže byť kľudne raketoplán, fotorámy nemusia slúžiť len na fotky, ale kľudne sa dajú zmeniť na stavebnicu a lyžička môže byť odrazový mostík pre škrečky.

Na každého majú deti rôzny efekt, ja mám pocit, že môj život obohatili a spôsobili len samé pozitívne zmeny. Teda, spomenula som si na jednu negatívnu zmenu, odkedy máme tretie dieťa, manžel prepadol zlozvyku – žuvací tabak!

Read More

Poznáte to. Niekedy je sen tak živý, že ho neviete odlíšiť od reality. Stalo sa vám však už, že na seba boli sny na seba naviazané? Ako keby ste druhý deň začali snívať tam, kde ste predošlý prestali. Strašidelné čo? A teraz odlíšte realitu od sna!

Mne sa už pár dní sníva súvislý sen a mám z toho teda celkom čudné pocity. Najvtipnejšie na tom je, že ide o celkom bizarné veci. Celé sny dizajnujem kuchyne na mieru a zakladám firmu na realizácie interiérov. Bizarné je to preto, že som zverolekárka a o akýkoľvek dizajn nemám najmenší záujem!

Včera som čítala na internet o ľuďoch, ktorý majú podobnú skúsenosť a poviem vám je to celkom strašidelné, existujú ľudia, ktorým sa sníva súvislý sen už roky. Niektorí tvrdia, že snívajú lucidne, to znamená že ten sen vedome ovládajú, iným sa to tak sníva bez ich kontroly. Prišla som na to, že môj sen je ešte celkom v pohode. Len bizarne dizajnujem kuchyne, neviem možno nejaká alternatívna realita, kde som ako malá chodila na výtvarku namiesto jázd na koňoch… Niektorým ľuďom sa totiž takto na pokračovanie snívajú celé nočné mory.

Jeden chlapík tam písal o tom, že sa mu už mesiace sníva, že je vo vojne, v nejakej stredovekej a skoro každú noc bojujú, niekedy sú v tábore a naberajú sily. Hotový film. Napínavý, len už by bol rád aby skončil.

Jedna žena tam zas naopak opisovala, že sa na svoje snívanie vždy veľmi teší. Pred pár rokmi jej totitž zomrel manžel a v jej snoch stále žije a v podstate si tam s ním žije svoj sen a zažíva ho ako realitu. Že je to sen, si uvedomuje len keď nespí. Najhoršie na tom však je, že táto žena chce stále len spať, dala výpoveď z práce a pokúša sa spať najviac ako vie.

A týchto príbehov je plný internet. Preto už viem, že nie je sen ako sen.

Read More

Niektoré kultúrne obyčaje sú skutočným dôvodom k zlému spánku introvertov. Predstavím vám Mareka. Marek je mladý 30 ročný chlapík, vzdelaný, inteligentný, programátor. Má rád svoju prácu, kolegov, miluje svoju ženu a deti, má kamarátov s ktorými si rád posedí pri pive, skrátka vedie úplne normálny život. Jeho jediný problém je, že neznáša firemné večierky, respektíve veľké večierky celkovo.

Poviete si aký by to mal byť problém? Tak nech na ne jednoducho nechodí a problém je vyriešený. Lenže, nepodľahnúť spoločenskému tlaku je viac ako náročné.

Marek bol na firemnom večierku len raz. Stál uprostred davu a nevedel s kým a o čom sa rozprávať. Keď sa chcel zapojiť do rozhovoru, nevedel sa uprostred toho hluku rozprávať a počul len biely šum. Príliš  veľa ľudí, príliš veľa slov, nedokáže sa sústrediť a tiež nevie viesť takzvané „small talks“. Niekto rozoberá hovädzí proteín, vedľa riešia ekokozmetiku Tiande a z diaľky počuje ako si niekto pýta radu na drevený stolík.  Marek vybehol na terasu, aby predišiel panickému záchvatu. Niekomu sa to môže zdať absurdné, ale pre niekoho je proste párty efekt neúnosný. Potom bez slova zmizol.

Marek sa odvtedy žiadnej firemnej a ani žiadnej inej veľkej párty nezúčastnil, vždy sa z nejakých dôvodov ospravedlnil. Len posledné roky do neho začínajú kolegovia podpichovať a tlak, ktorý na neho vyvíjajú je priveľký.

Najjednoduchšie by bolo, keby šiel s pravdou von a všetkým vysvetlil ako to má, že ho to na večierkoch nie len nebaví, ale priamo trpí.  Bojí sa však, že ho ostatní nepochopia, neprijmú alebo dokonca odsúdia.

Myslím, že celkovo je spoločnosť zameraná a prispôsobená práve pre extrovertov a introvert je akosi automaticky odsúdený na okraj spoločnosti. Určite výnimky potvrdzujú pravidlo, ale introvertnejšie založení ľudia to v tomto svete nemajú najjednoduchšie. Skúste sa nad tým zamyslieť, máte medzi sebou nejakého?

Read More

Už ste počuli o takzvanom tvorivom písaní, v angličtine creative writing? Je to téma, ktorá zaujíma hlavne budúcich spisovateľov, básnikov, scenáristov, copywriterov, blogerov a podobne. Nezaškodí si o tom povedať niečo viac.

O čo ide

 Tvorivé písanie je akékoľvek písanie, ktoré vybočuje z hraníc literatúry faktu, technickej literatúry, akademickej literatúry či štandardného žurnalizmu. Zjednodušene povedané, písanie, ktoré má v sebe aspoň isté znaky umenia, fikcie a fantázie. Zároveň ide o náuku, súbor znalostí a didaktických metód, vďaka ktorým môžeme nadobudnúť patričné zručnosti na tvorbu textov. Ako sme už teda naznačili, ide predovšetkým o písanie beletrie, poézie, divadelných hier, filmových scenárov, piesňových textov, autobiografií a rôznych kombinácií týchto žánrov.

Talent verzus drina

 Existuje pomerne zaužívaný predsudok, že umelcom sa človek nestáva, ale rodí. Že umelecké vlohy jednoducho dostane od narodenia do vienka a potom už ide všetko akoby automaticky. Zástancovia tohto názoru tvrdia, že umenie sa nedá naučiť, čo je v priamom rozpore s princípom tvorivého písania. Jeho vyznávači sú naopak presvedčení, že tvorivé písanie sa dá osvojiť rôznymi cvičeniami a technikami. Pravda bude zrejme kdesi uprostred. Je to podobné ako pri športe. Bez istého talentu to proste nejde. Ale ani bez tvrdého tréningu. Možno tomu nebudete veriť, ale tvorivé písanie je aj dosť veľká drina.

Ako to vyzerá na kurzoch

 Kto chce tvorivo písať, musí aj veľa čítať. Na kurzoch tvorivého písania sa preto často interpretujú a analyzujú rôzne literárne diela, ktoré slúžia ako vzor. No je toho oveľa viac. Účastníci kurzov sa učia, ako písať autorský denník, ako vystavať dej, ako vykresliť postavy, ako formulovať dialógy, ako zakončiť svoje pripravované dielo a podobne. Slúžia na to aj mnohé cvičenia. Jeden príklad za všetky. Predstavte si, že sa zvolí jedna téma a na ňu musíte napísať poviedku. To by ešte nebolo až také ťažké. Ale čo ak vašou úlohou bude do svojho textu zakomponovať aj niekoľko zdanlivo nesúvisiacich slov, ako napríklad žuvací tabak, diamantové kotúče, drevený stolík a pracovné náradie? To už by bol oveľa ťažší oriešok, však? Ak si však s podobnými úlohami poradíte, ste na najlepšej ceste k úspechu. Tak čo, idete do toho?

Read More